Film Keby sa holuby premenili na zlato: Už ste niekedy smútili za niekým, kto ešte nezomrel?

Režisérka Pepa Lubojacki vo svojom debutovom snímku päť rokov mapuje život svojho brata Davida, ktorého závislosť, podobne ako ich bratrancov, postupne pripravila takmer o všetko – prácu, bývanie, vzťahy, zdravie. Zatiaľ našťastie nie o život, čoho sa však autorka po smrti svojho otca bojí najviac. Práve preto sa bratovi snaží pomôcť a ukázať, že sa dá žiť aj lepšie. Intímnou sondou do svojej rodiny a samej seba nastavuje zrkadlo našej spoločnosti, a vôbec to nie je príjemný pohľad. Ukazuje, že sa dá vyrovnávať s náročnými témami, a zároveň pritom nespadnúť do misery porn. 

Z downtownu na filmové plátna

Málokto čakal, že na Medzinárodnom filmovom festivale Berlinale získa film Keby sa holuby premenili na zlato cenu za najlepší dokumentárny film. Po takomto mimoriadnom medzinárodnom úspechu prišlo ešte väčšie prekvapenie – film sa stal českým kandidátom v boji o Oscara. Po podobne experimentálnom filme Ešte nie som, kým chcem byť ide o druhý dokumentárny počin v rade, ktorý akadémia vybrala. Čím je snímka taká špeciálna? V takmer dvojhodinovej metráži stihne nahnevať, rozplakať aj rozosmiať. Šokuje, aj keď sa o to nesnaží. 

Na plátne od prvých minút vidno Prahu, ktorú nepoznám. Všadeprítomná špina a beznádej. Ocitáme sa v prostredí provizórnych chatiek, ubytovní a nemocníc. Film nemá zámer sa páčiť. Atmosféru dokresľuje skladba Praha od skupiny PSH, v ktorej zaznieva: „Praha není jenom most a hrad.“ Tieto miesta nie sú turisticky atraktívne, no to neznamená, že neexistujú. Hoci sa tak tvárime. Vyhýbame sa im, a tiež ľuďom, ktorí v nich žijú, až kým sa nás to bytostne netýka. V kine však pred touto škaredosťou nedokážeme zavrieť oči.

Závislosť príliš zložitá na čiernobiely svet

Je závislosť slabá vôľa alebo spôsob, ako riešiť problémy? Film vysvetľuje, že zďaleka nie je len problémom jednotlivca, ale dôsledkom tráum, toxického prostredia a mnohých ďaľších faktorov. Vyvoláva komplexné zmeny v mozgu a prepisuje nervový systém, ktorý pozná bolesť natoľko dôverne, až sa mu zdá byť bezpečná. Podľa správy českého Národného monitorovacieho strediska pre drogy a závislosti z roku 2025 sa závislosť priamo týka takmer polovice populácie. Napriek tomu, že je skúsenosť s ňou tak bežná, žijeme v spoločnosti, kde je normálnejšie piť ako nepiť. 

Všetky typy závislostí spája honba za dopamínom a túžba po utíšení bolesti. Ako by mohla brata moralizovať, veď mu vlastne rozumie. Priznáva, že sama bola závislá od liekov a sebapoškodzovala sa. Nemyslí si, že je nadradená, práve naopak, trápi ju, že ona sa má lepšie. Zmeniť niekoho proti jeho vôli však nie je v jej silách. Je pomoc podieľaním sa na závislosti alebo znižovaním dopadov? Ani Davidovi sa jeho život nepáči. Vysmieva sa sám sebe: „Tak idem domov – aha, som bezdomovec“, a my nevieme, ako reagovať. 

V závere filmu Pepa Lubojacki túži po tom, aby sme jej brata videli tak, ako ho vidí ona. Ospravedlňuje sa mu, vie, že alkoholizmus ho nedefinuje, je iba jeho súčasťou. Film rozhodne nie je pre slabé povahy, ale to ani spoločnosť posadnutá výkonom. Zlyhať je prirodzenejšie, než si pripúšťame. Domov nie je iba strecha nad hlavou, je to základné ľudské právo. Na ulici sa nedá vyliečiť. Závislosť dokáže človeku vziať mnoho, nemala by ale zobrať ľudskú dôstojnosť. Keby sa holuby premenili na zlato je lekcia empatie, ktorú chcete radšej vidieť ako zažiť. 

Hovoriace holuby a dokument točený na mobil

Základným motívom, ktorý nás sprevádza príbehom, je holub. Symbol stvorení, ktoré si ľudia domestikovali, no keď stratili svoj pôvodný účel, nedali im nový. Pepa ich má od detstva rada, vníma ich ako inteligentné tvory - stáročia nosili poštu, počas druhej svetovej vojny sa im dokonca udeľovali medaily. Prežijú všade na svete, lebo musia. Sú podobné ľuďom bez domova, aj ich okolie často bez povšimnutia prekračuje. Hovoriace holuby s veľkými očami ma vyvádzajú z miery. Vo filme sa objavujú nečakane, zakaždým s cynickou poznámkou. Konfrontujú ma s vlastným ignorantstvom. Úprimne, sú momenty, keď sa teším, až z obrazu zas zmiznú. Akoby práve to bolo autorkiným cieľom.

Autorka pri natáčaní používa zariadenie, ktoré všetci nosíme vo vrecku – mobil. Zachytáva svoju rodinu podobne, ako to robíme my – na výlete, oslave, cez sviatky, alebo len bežne. Práve vďaka realistickosti diváci cítia, že k snímke majú bližšie, než predpokladali. Dokumentárny materiál strieda s pomalými obrazmi seba samej v prírode, v prostredí, ktoré ju presahuje a upokojuje. Vidíme, ako pokojne leží na hladine. Necháva sa ňou unášať a demonštruje svoj proces prijatia reality, toho, že v živote sú aj okolnosti, ktoré nedokáže kontrolovať a musí sa s nimi zmieriť. Formátovo aj žánrovo nesúrodé zábery napokon medzi sebou výborne fungujú.

Podľa slov Pepy je pamäť nespoľahlivým rozprávačom, preto od začiatku pracuje s rodinnými fotografiami. V momente, keď sa pomocou umelej inteligencie rozpohybujú a prehovoria znepokojivým hlasom, sála zostáva akási zarazená. A toto zvláštne nepohodlie trvá, až kým sa opäť nerozsvietia svetlá. Spolu s hlasovým komentárom je súčasťou jej dokumentárneho vyjadrovania aj text. Nie je to náhoda, autorka v rozhovore pre časopis Dok revue potvrdzuje, že nad filmom premýšľala ako nad textom. Miestami až lyrické rozprávanie odráža jej vnútorný chaos, opakujúcimi sa vizuálnymi motívmi akcentuje pocit naliehavosti. 

Kvalita jej dokumentaristiky teda nespočíva iba v silnej téme, zároveň sa jej darí nájsť vhodné prostriedky na jej stvárnenie. Nikdy som nevidela natoľko nekonvenčne spracovaný dokument. Pepa Lubojacki dokazuje, že na vytvorenie niečoho výnimočného nepotrebuje štáb ani drahé kamery.