O zmysle práce, života aj súčasnom stave kultúry – Alex, performance Adama Draguna

Stmieva sa, začínajú blikať reflektory a ozývajú sa silné basy. Sedím v prvej rade priestoru A4 v Bratislave, keď prichádza Adam Dragun a sadá si priamo vedľa mňa na schody. Work Life Balance - pieseň od nemeckej kapely Pisse strhla pozornosť celého obecenstva a perfektne zakotvuje vibe celého predstavenia. O kvalite soundtracku hry som však samozrejme ani chvíľu nepochybovala, nakoľko je Dragun sám hudobníkom pôsobiacim v kapele Berlin Manson. Súčasťou javiska, pokiaľ to tak teda môžeme nazvať, je mierne vyvýšená drevená plošina, plátno, ktoré visí zo stropu a stôl s dvoma stoličkami.

Hneď na začiatku nám Dragun definuje štyri rozdiely medzi divadlom a performance, takže naozaj vieme do čoho ideme. Dej sa odohráva, v Dragunových slovách, cez kulisy ​​„DIY urobenej kancelárie, detskej izby a divadla, ktoré sa snažia obsadiť fašisti”. Na javisku sa po celú dobu striedajú len tri osoby. Jednou z nich je sám režisér, potom Alex a Anna – dieťa, ktoré zobrazuje Alexovu stratenú vášeň k divadlu a teda aj jeho detské ja. 

Alex je dlhoročným zamestnancom „nemenovanej prestížnej slovenskej divadelnej inštitúcie” a stratil zmysel pre svoje povolanie. Približne pred dvoma rokmi napísal správu Dragunovi, s ktorým sa v tej dobe vôbec nepoznali, aby mu pomohol tento zmysel znova nájsť, a to prostredníctvom vytvorenia solo performance, v ktorej bude sám hrať. Adam túto príležitosť využil, pretože usúdil, že by z neho performance mohla urobiť seriózneho špičkového režiséra, ktorým vždy túžil byť. 

Cesta k výsledku, ktorú nám režisér priamo opisuje cez reprodukované rozhovory, vôbec nebola ľahká. Alexovo kreatívne vyhorenie silno ovplyvnilo jeho psychiku a viacero krát počas rokov venovaných tomuto dielu mali aj s Dragunom pocit, že performance nikam nevedie a že ju nikdy nedokončia. Našťastie sa tak nestalo, po tom čo Dragun, po dlhých a vtipných rozhovoroch s množstvom detí, obsadil do diela Annu. Iba desať ročná herečka oslovila svojou profesionalitou a otvorenosťou nielen režiséra, ale aj nadchnuté obecenstvo.

Vieš, čo vlastne robí dramaturg? To je veta, ktorá zaznieva počas predstavenia mnohokrát, no odpoveďou respondentstva je väčšinou nie. Hlboká symbolika životnej neistoty hlavného protagonistu prepojená s nevedomosťou verejnosti skvelo vystihuje celú pointu deja. Využitie zinscenovaných rozhovorov dodáva divákovi pocit, akoby bol súčasťou deja a Dragun mu bežne volal každý druhý deň cez face-time.  Efekt dopĺňa aj kamera, ktorá sa používa priamo na javisku a premieta nám na veľké plátno tváre a emócie hercov. Výsledným produktom režisérovej práce bol teda samotný proces tvorby diela. 

V strede predstavenia nás, a podľa záberu na plátne aj režiséra, šokovala  informácia, že Alex po zmenení vedenia už spomenutej inštitúcie na jar 2025 naozaj dal výpoveď. Počas skoro celého deja zostáva Alex anonymný. Nevieme, ako sa naozaj volá ani ako vyzerá, čo dodáva väčší priestor fantázii divákov. Poznáme sme ho len prostredníctvom jeho pocitov a rozhovorov Draguna a Anny. Ukázalo sa, že inštitúciou, kde pracoval bolo Slovenské národné divadlo, čo sme tak trochu všetci v obecenstve tušili. Alex sa nám odhaľuje v poslednej scéne, ktorá dojíma nejedného diváka, recitovaním z diela Čajka od Antona Čechova paralelne spolu s jeho mladším ja. 

Pre Draguna bol práve tento spôsob spracovania deja dôležitý. „Podstatou bolo ukázať ten backstage, tú úprimnosť a to, že to je naozaj raw performance, nie je to divadlo. To znamená, že za tým už vôbec nič nie je. Sú to reálni ľudia a skúsenosti.  Proste tam bol impulz a veľmi silný pocit, že toto je príbeh, ktorý chcem spracovať,” vysvetluje mi po predstavení Dragun na bare. Po prehodení pár slov som sa spokojne a s očakávaním môjho najbližšieho Berlin Manson koncertu vydala domov. 

Ak ťa príbeh Alexa zaujal, máš možnosť si ho pozrieť 17. novembra v Arche+ v Prahe. Ak ťa zaujíma nekonvenčný spôsob herectva, či pravdepodobná budúcnosť režisérstva, určite neoľutuješ.

Title foto: Instagram