Vyzývavé sklo: výstava Kateřiny Handlové v Jurkovičově vile 

„Pôsobí to veľmi žensky, provokačne, priam eroticky,“ hovorí sprievodkyňa, keď prechádzame vŕzgajúcou drevenou podlahou a pristavíme sa pri „showroome“ Dušana Jurkoviča. Zo stropu visí asymetrický sklený luster inšpirovaný japonskou technikou zväzovania Shibari osvetľujúci vázy umiestnené pod ním. Jedna v objatí tesného opasku s červenou ružou na vrchu, ďalšiu pevne zviera hnedý korzet uviazaný na mašľu a medzi nimi najvyššia váza, s prvkami oboch kusov odevu. Chvíľu len mlčky stojím a obdivujem bezhraničnú fantáziu a voľnosť umeleckej tvorby. Som divná alebo je to sklo sexi?

„Nebolo to pre mňa primárne o erotike, skôr ma zaujal fenomén fetišu, ktorý je všadeprítomný v móde, ale v designe sa s ním pracuje sporadicky. Sklo je vnímané ako krehký materiál, ale keď ho zviažete povrazmi, naberá na sile a dotvára rovnováhu,“ uvádza autorka v popise diela.

Slová samotnej autorky konceptu Záznam mizení Kateřiny Handlové sú priam pohladením ženskosti a zvedavosti vo mne. Každý z jej kúskov rozpráva príbeh o púti uvedomenia a vyrovnania sa s očakávanými roľami, ktoré sa s ženstvom spájajú, a tak musíte byť naozaj prítomní, aby ste ho zachytili. Výstava je záznamom autorkinej cesty k vnútornej slobode a mieru s množstvom odkazov na transformáciu nazerania na nežné pohlavie od čias Jurkoviča až po dnešok. 

Kontrastným sa stáva symbol kríža ako jemného osvetlenia pre sklenené kúsky umiestnené v oddychovej miestnosti Boženy Jurkovičovej, manželky architekta. Priestor, ktorý bežne zapĺňa denné svetlo je teraz v miernom prítmí, aby nechal zažiariť samotnú inštaláciu. Do pozadia hrajú slovenské ľudové piesne – čerešnička na torte Jurkovičovho secesného obydlia s prvkami rodného folklóru. 

Dom je natoľko presiaknutý svojím autorom, až to pôsobí intímne. Akoby aj tichá prítomnosť cudzincov narúšala jeho pokoj. Ak aspoň trošku poznáte rukopis Dušana Samuela Jurkoviča, architekta mnohých významných stavieb na Slovensku, v Čechách a Poľsku, vidíte ho všade. Na stenách aj v odraze kachlí, v podlahe, ktorá už vyše storočia víta návštevníkov prenikavým hlasom, v pávoch na lustri a vstupnej bráne, tiež vo farbách červenej a zelenej, ktoré Jurkovič tak miloval. 

Stojím v okne výklenku na prvom podlaží, ktoré slúžilo architektovi ako ateliér, a neviem sa prestať usmievať. Tá záhrada je rovnako divoká ako jej autor. „Kedysi tu boli len polia a lúky. Jurkovič dom zámerne postavil na vtedajšom predmestí Brna, aby sa mohol dívať von a nebyť pri práci nikým rušený,“ vysvetľuje sprievodkyňa. Dnes má stavba susedov z každej strany a široko-ďaleko niet žiadneho poľa či lúky. Predsa len sa nájde kus prírody, ktorý sa prakticky nezmenil. Wilsonův les na jeseň? Takmer akoby tie farby vyberal sám Jurkovič. Kým vilu opustím, prejdem cez napadané lístie, aby som dnešnú prehliadku uzavrela zapojením všetkých zmyslov, ktoré mám. A ten šiesty mi vraví, že sa ešte vrátim.